Juraj Mikúš vydržal dva roky bez hokeja, za Olomouc pravidelne boduje

Autor: Veronika Martínková, Kristián Kvasnica | Vydané: 11.10.2016 o 18:20 | Komentáre (0) |

V máji roku 2014 ešte absolvoval majstrovstvá sveta v Minsku. Po nich mal v lete naplánovaný bežný zákrok - artroskopiu ľavého kolena. Tú nasledovali vážne komplikácie, ktoré vyvrcholili až transplantáciou chrupavky a slovenského hokejového reprezentanta Juraja Mikúša pribrzdili natoľko, že vynechal celé dve nasledujúce sezóny.

Prešiel všetkými peripetiami, koleno je v poriadku, vrátil sa na ľad a nakoniec sa pripojil k mladšiemu bratovi Tomášovi, s ktorým teraz spolu hrajú v českej extralige za HC Olomouc. Po nedeľňajšom zápase v Zlíne sme s 29-ročným útočníkom, ktorý v posledných zápasoch pravidelne boduje, hovorili.

Aké je to pre hokejistu medzi 27. a 29. rokom života nehrať hokej?
Strašné, nedá sa k tomu nič viac povedať. Samozrejme, sú na svete aj horšie veci, ale to zdravie máme len jedno. Keď človeka niečo stále bolí, tak je to veľmi zlé.



Ako celá sága so zranením začala? Bola to už obeť za striebornú medailu z Helsínk v roku 2012?
Dá sa povedať, že sčasti asi aj áno. Určite to zranenie tomu veľmi nepomohlo. Každý rok chodievam s kolenami na rezonanciu a od toho zákroku bolo vidieť poškodenie predného krížového väzu i chrupavky. Bohužiaľ, časom sa to zhoršovalo, v kolene mi chýbala chrupavka. Išiel som však na operáciu a dalo sa s tým hrať, pretože hokej je viac kĺzavejší pohyb. Ťažko sa mi to hodnotí, na tú operáciu som ísť nemal, pretože sa príliš nepodarila. Potom začal problémy, odohral som ešte sezónu v Slovane Bratislava, ale už to nebolo ono. Následne som do kolena chytil infekciu a tým sa to celé pokazilo.

Dve sezóny si potom hral v KHL, v Leve Praha a v Slovane. Nedokázali prísť doslova na kĺb problému?
Obidvaja doktori sa to snažili riešiť neinvazívne bez operačného zákroku, najmä kĺbovými injekciami, krvnými plazmami a podobne. Kebyže to môžem vrátiť, tak by som ich počúvol a nešiel už na ten prvý operačný zákrok k inému doktorovi.

Bol počas toho obdobia moment, že si neveril, že to bude mať happy-end?
Infekciou sa to celé pokazilo. Koleno bolo stále väčšie a zdurené. Mesiac som strávil v nemocnici. Nebolo to jednoduché obdobie. Mal som tam dosť agresívneho stafylokoka. Dva týždne som mal horúčky 39°C a veľké bolesti. Koleno mi celkove šesťkrát vyplachovali a absolvoval som aj ďalší artroskopický zákrok, pri ktorom mi ho čistili, lebo tam boli zrasty. Bolo to pre mňa v tom období veľmi náročné leto. Dcéra oslavovala jeden rok a ja som bol mesiac v nemocnici. No stále, aj po niekoľkých výplachoch kolena, som si nepripúšťal, že by ma zranenie malo obmedzovať v ďalších mesiacoch aj v bežnom živote. Koleno mi však úplne stvrdlo. Každý deň som ho rozcvičoval, hybnosť sa zlepšila, ale na druhý deň opäť stvrdlo. Musel som na ňom robiť, aby bolo čo najviac ohybné.

Kedy si dostal nádej na comeback?
Lekár v Amerike, kde som v závere minulého roka absolvoval transplantáciu chrupavky, mi dával šance päťdesiat na päťdesiat. V apríli po šiestich mesiacoch po operácii som absolvoval magnetickú rezonanciu, ktorá potvrdila, že štep sa uchytil. Odvtedy som začal postupne zvyšovať záťaž a v polovici augusta som naskočil na skúšku do prípravy s Olomoucom.

Pred dvojročným nútením prerušením kariéry hral za Slovan Bratislava v KHL (FOTO: IVAN BERTA/SLOVAKPROSPECTS)

Hokejisti sú živnostníci. Koľko ťa stála operácia, liečba?
Poisťovňa mi preplatila desať percent samotného operačného zákroku. Sám som si potom ešte musel hradiť letenky do Ameriky, hotel, dvojtýždňový pobyt i celú dvojročnú prestávku. Ťažko sa mi o tom hovorí, pretože v dvadsiatich siedmich rokoch je to ťažké, keď niečo robíte s láskou, ste za to platení a z ničoho nič to zrazu skončí... Nie je to jednoduché, ale aj ostatní ľudia majú problémy. Bolo to drahé, ale tiež mi veľmi pomohla rodina, najmä otec.

Máš vlastnú rodinu, máš i vysokoškolský diplom. Čomu si sa venoval na „péenke“?
Keď som ešte hral v Skalici, tak som vyštudoval diaľkovo právo, mal som tam individuálny študijný plán. Keď som bol teraz bez hokeja, tak som sa najprv prvý rok venoval rehabilitácii kolena. Po tej infekcii mi koleno stvrdlo a ležal som mesiac v nemocnici, kde som schudol trinásť kíl. Pol roka som vlastne len rehabilitoval, potom mi pomohol otec. Točil som sa okolo neho, zisťoval som ako funguje biznis, ako funguje právo. No ale v podstate som teraz už skoro šesť rokov po vysokej škole, takže keď človek v tom nemá prax, všetko zabudne a pre mňa bolo veľmi ťažké zaradiť sa späť do bežného života.

Brat v predminulej sezóne hral v druhej najvyššej fínskej lige Mestis. Pred rokom prišiel do Olomouca. Sledoval si jeho kariéru?
Áno, áno. Mal som na „péenke“ veľa času (smiech), takže som sledoval každý jeho zápas. Vo Fínsku sa mu darilo, boli sme veľa v kontakte. Potom dostal ponuku sem. Minulý rok nemal práve najjednoduchší, ale pár gólov dal a stále sa učí. Všetko má svoj vývoj, ja som sa tiež v jeho veku stále učil.

Pred rokom, keď som tu v Zlíne s ním robila rozhovor, hovoril celkom vážne, že už Jiří Dopita sa na teba pýtal, že potrebujú centra. Tušil si už počas rekonvalescencie, že budeš hrať s mladším bratom v jednom tíme?
Na deväťdesiat percent áno. Bol som v kontakte s manažérom, cez brata som komunikoval aj s trénerom. Pred operáciou som však nič nesľuboval, nevedeli sme ako na tom budem. Potom som ale bol v Kanade na rekondičnom pobyte, dal som im vedieť, že by som chcel prísť na skúšku a som tu.

Ako chutili hokejové tréningy po tak dlhej dobe?
Ťažko (smiech). Začal som postupne v januári, ale to boli viac-menej len rehabilitácie. Mal som väčšiu váhu, dva roky som sa prakticky nehýbal. Koleno vydržalo a je ok. Dobré to začalo byť až tak po treťom, štvrtom prípravnom zápase. Dovtedy sa mi zdalo všetko priveľmi rýchle a v tomto mi tie prípravné zápasy veľmi pomohli.

K návratu ti pomáhal isto i nejaký fyzioterapeut.
Po infekcii mi pomáhal s rozhybávaním a rehabilitáciou Viktor Fabik zo Sportclinicu, ktorý pôsobil aj pri reprezentácii. Neskôr mi pomáhali aj Iveta Stanková, ktorá mala skúsenosť s rehabkou po transplantácii chrupavky, v posilňovni zasa Michal Holaza a Igor Ziman. Neskôr som odišiel do Kanady za Dušanom Benickým, kde sme robili veci na skatemille, na ľade a špeciálne cviky v posilovni.

Ako ešte si sa špeciálne na túto sezónu pripravoval?
Tým, že mi bolo odporúčané nebehať, tak som musel zvoliť variant, ktorý je hokejistovi najpríjemnejšia – teda ľad kombinovaný s trenažérom a posilňovňou. V Kanade u pána Benického, slovenského rodáka žijúceho vo Vancouveri, ktorý tam má centrum zamerané na zdokonalovanie korčuľovania, som zo začiatku robil skoro až detské kroky, či už na ľade, alebo trenažéri. Postupne si však koleno zvykalo na väčšiu záťaž.

Olomouc odohral jedenásty zápas tohto ročníka extraligy. Ako vyzeral z tvojho pohľadu?
My hráme proti súperom väčšinou tak, ako hrá Zlín. Viac do nás búšia, my čakáme na protiútoky. Paradoxne sme v posledných dvoch zápasoch súpera prestrieľali, ale nepadá nám to tam. A ak aj dáme gól, tak hneď inkasujeme, čo nás dosť zráža. Zlín hral dobre v obrane a mal dobré brejky. Chytal im dobre brankár, dobre bránili, ťažko sme sa dostávali k dorážkám. Takýto zápas občas býva. Takýto priebeh bol v podstate už druhýkrát za sebou, namiesto šiestich bodov máme len jeden.



V piatej minúte ste šli tvojim gólom do vedenia 1:0. Zlín však o dvadsať sekúnd vyrovnal. Tento moment vás zrazil?
Určite áno. To isté v minulom zápase, trikrát sme šli do vedenia proti Hradcu a trikrát sme hneď inkasovali. Bolo to vždy do dvoch minút, ale tu to bolo ešte rýchlejšie. Toto by sa nám nemalo stávať. Zakaždým to mužstvo zrazí do kolien. Musíme sa na striedania viac koncentrovať, každá päťka. Myslím si, že je to v hlavách. Keby tá tretina skončila 1:0 pre nás, vyzeralo by to určite inak.

Ako by si ten svoj gól opísal?
Puk bol vyhodený a František Skladaný, ktorý sa vracal z trestnej lavice, mi ten puk prihral. Ja som šiel na beka, naznačil som mu strelu a on tú strelu čakal, takže som sa mu vyhol, vystrelil som na bránku a trafil horný vinkel.

Máš skúsenosti z quebeckej juniorky, zámorskej AHL, kontinentálnej KHL, i fínskej Liigy. Po štarte v extralige so svojimi skúsenosťami ako vnímaš jej kvalitu?
Kebyže by som to mohol vrátiť tak do Kanady odídem o rok skôr, ale dalo mi to veľa, aj keď som bol v QMJHL len jednu sezónu. Potom som sa vrátil na dva roky do Skalice. Pred siedmimi rokmi som odišiel do AHL, táto skúsenosť mi tiež otvorila oči. Bolo to tam náročné, aj konkurencia bola veľká. Potom zase nové pôsobisko Rusko, to bol iný svet ako v Amerike, iné tréningové systémy, musel som si zvykať na iný režim. Vo Fínsku to bolo zase o rýchlosti. Prvé dva týždne tam boli náročné, pretože v KHL sa viac lietalo, vo Fínsku sa zase viac cestovalo autobusom. Extraliga je tiež špecifická, no jej kvalita je pre mňa po tom zranení na vysokom leveli. Hrá sa tu aj viac do tela, každá súťaž mi niečo dala.

Káder Olomouca stojí už druhú sezónu na Braňovi Konrádovi, ktorý je tvoj rovesník, spolu ste hrali i na juniorských majstrovstvách sveta v roku 2007.
S Braňom sme čo to v reprezentácii od „šestnástky“ až po „dvadsiatku“ preskákali (úsmev). Som rád, že sa mu darí. Verím, že bude mat rovnakú formu ako minulý rok a že nás potiahne k dobrým výsledkom. Brankár je základ tímu.

A zvyšok tímu? Akú ma kvalitu?
Máme veľa šikovných útočníkov, aj silových aj technických. Samozrejme, nemáme také mená, aké sú v Brne alebo Třinci, ale verím, že našou bojovnosťou potrápime súperov a zamotáme tabuľku v dobrom zmysle slova.

A brat Tomáš? Zatiaľ veľa toho nenahral...
Brat sa zranil v štvrtom zápase, takže nemal veľa šancí ukázať, že môže byť produktívny. Spolu v jednej päťke sme hrali tri zápasy. Potom vo štvrtom zápase sme sa zranili všetci traja a odvtedy sme spolu nehrali. Teraz sa vrátil po chorobe Feri Skladaný a verím, že brat sa dá čím skôr dokopy a ako útok si sadneme a budeme produktívni. Samozrejme, že to tak nemusí zostať nastálo, ale tréner doteraz s nami počíta, že by sme mali hrať spolu keď sa brat vyzdraví.

Pohybujete sa okolo šiesteho-siedmeho miesta. Na čo Olomouc má?
Dúfam, že sa dostaneme do prvej desiatky, do play-off.

Mal si na konte pred dnešným zápasom päť bodov (3+2). Všetko si nazbieral od zápasu v Plzni v posledných piatich zápasoch. Znamená to, že už si komplet zdravý?
Stopercentne fit (smiech)?. Po tom všetkom asi nebude človek nikdy behať ako Bolt, ale snažím sa každý deň to koleno posilňovať a niečo s ním robiť. Niekedy reaguje lepšie, niekedy horšie. Na to čím som si prešiel, tak je to dobré.

FOTO: JIŘÍ ZAŇÁT/ZLIN PRESS

Komentáre
Komentáre môžu pridávať len registrovaní užívatelia