Menej známi bratia hokejistov: Matúš Viedenský

Autor: Kristián Kvasnica | Vydané: 13.05.2012 o 16:23 | Komentáre (0) |

Hokej láka nielen celé rodiny do hľadísk, ale i súrodencov priamo na ľad. Dá sa ich rozdeliť jednoducho na dve kategórie. Tí, ktorí prekročia tieň brata a tí, ktorí to (ešte stále) nedosiahli a sú z rodiny tou dvojkou. V svetovom i v tom našom slovenskom hokeji je niekoľko prípadov súrodeneckých dvojíc, či dokonca jedna šestica (bratia Sutterovci).

My vám dnes do pozornosti dávame, ako sa vyvíja hokejová kariéra mladšieho brata Mareka Viedenského, Matúša.

Brat Marek je synonymom centra – robotníka na ľade. Dokazoval to v mládežníckych kategóriách. A práve reprezentačný útok z tohto obdobia Pánik – Viedenský – Tatar je prísľubom do budúcnosti. Marek využil ponuku hrať zámorskú juniorku (WHL), prešiel draftom do NHL, kde si ho vybralo San Jose a má po prvej seniorskej sezóne na „farme“ (AHL) vo Worcesteri.

Matúšov vzlet v kariére nie je tak strmý. Jednak nedostával také príležitosti ako Marek, niekedy má až príliš veľkú skromnosť a nedokáže sa predať, ale i chválitebným prístupom k vzdelaniu, keď sa snaží hokej zosúladiť so školskými povinnosťami.

Matúš (nar. 12.2.1992) i Marek sú rodáci z Handlovej. Rovnako ako Marek, i Matúš s hokejom začal v neďalekej Prievidzi. Pri prechode do dorasteneckej kategórie už mu bol lokálny klub malý. V tom čase bol Matúš naposledy i v reprezentácii: „Do reprezentácii som zavítal len na začiatkoch, keď sa delila repre na kraje. Odvtedy som sa tam neprebojoval.“

Nielen o tomto prechode, ale napríklad aj o poslednej sezóne, ktorá mohla by byť posledná v juniorskej kategórii, sme sa porozprávali so samotným Matúšom:


Matúš, ako si sa vôbec dostal k hokeju? K hokeju ma doviedli moji rodičia a tréner Boroš, ktorý mi umožnil korčuľovať, respektíve „zavadzať“ bratovi a jeho spoluhráčom na ľade. Moje prvé stretnutie s ľadom bolo len spoza mantinelu, skade som sa pozeral na bratov tréning. Keď brácho korčuľoval na ľade, ja ako škôlkar som ho pozoroval za mantinelom. Vtedy sa rodičia rozhodli zohnať aj mne nejaké tie kvintačky, aby som to tiež skúsil.

Nebola to veľká záťaž pre rodinu, mať dvoch hokejistov?
Pre rodičov to bola veľká obeta, a hlavne veľké odriekanie od všetkého. Rodičia nás každodenne vozili do Prievidze na tréningy. Či to bolo skoro ráno o piatej, alebo v neskorých nočných hodinách, snažili sa nám dať všetko čo sa dalo. A aj to čo sa nedalo. Bola to pre nich veľká záťaž, ale viem že to robili z lásky, a vedeli že to bude najlepšie pre nás. Za čo sme obaja vďační.

Od svojho brata Mareka si o rok a pol mladší. Nekradol si mu výstroj?
Jeho výstroj mám ešte aj teraz (úsmev). Ak brat z niečoho vyrástol a bolo to ešte stále v dobrej kvalite hneď som si to zobral ja. Ale nebolo to pravidlo. Po väčšine som mával vlastný výstroj. Ako som hovoril, rodičia sa nám snažili dať všetko čo sme potrebovali, čo nám bolo treba. Jedine smola bola pri hokejkách, keďže Marek hráva na pravú a ja na ľavú stranu.

Obaja ste hokejovo vyrastali v neďalekej Prievidzi. Narozdiel od brata, ktorý sa dostal do trenčianskeho dorastu i juniorky, ty si po poslednej deviatackej sezóne prestúpil v lete 2007 do Žiliny. Prečo až tam?
Prišla možnosť ísť hrávať do Žiliny, tak som sa jej chytil. Mesto sa mi ľúbilo a tiež som tam poznal pár chalanov ešte z vtedajšej reprezentácie. Bola tam pre mňa možnosť hrávať za tri kategórie: dorast A, dorast B, alebo za 9. ročník. V nich som si čo to odohral. Ďalším z faktorov bola stredná škola v Žiline. Rozhodnutie bolo teda jednoznačné.

V žilinskom drese si nakoniec vydržal štyri sezóny, po ktorých si kontinuálne prešiel cez dorast do juniorky. A na jeden zápas i do Á-čka. Bolo to pre teba dobré obdobie? Bol to správny krok prestúpiť práve do tohto klubu?
Ja som spokojný s prestupom, mali sme tam dobré ale aj horšie sezóny. Ale v konečnom dôsledku som spokojný.

Na ten jediný seniorský extraligový zápas si bol na súpiske síce „iba“ proti reprezentačnému tímu HK Orange 20, ale predsa to bola prvá lastovička a možno i prísľub. Prečo si ale pred poslednou juniorskou sezónou zmenil dres?
Tento zápas som síce bol na striedačke, ale do zápasu som nezasiahol, kvôli zlému vývoju. Minulou sezónou sa mi končilo hosťovanie v Žiline a neprišla žiadna ponuka na ďalšiu spoluprácu od vedenia, to bol dôvod ísť skúsiť niekde inde.

Matúš začal poslednú sezónu v drese Dukly Trenčín. V októbri prestúpil do HC 05 Banská Bystrica. Foto: Vladimír Koláček

Čím bola Dukla Trenčín a tréner Kaláber inou, resp. iným?
V Dukle sa išlo tvrdo za cieľom, každý sa snažil dávať do tréningov maximum. Ako tréneri, tak aj hráči. Bol tam iný prístup. Mali sme kvalitnú prípravu, z ktorej sa ťažilo celú sezónu.

Prečo však po 11 zápasoch v juniorskej Extralige za Duklu si na začiatku októbra prestúpil do Banskej Bystrice?
Ako mi bolo povedané od trénera, nezmestil som sa do koncepcie mužstva. Tým pádom som nemal priestor ani v zápasoch. Keďže som bol medzi najstaršími v juniorke, tak som musel hrávať a nie sedieť. Kvôli tomu som išiel skúsiť do spomínanej Banskej Bystrice.

Za pol roka si vystriedal tri kluby. Sú vôbec nejaké rozdiely v našich juniorských extraligových kluboch?
Rozdiely sú, ako asi všade, nikde to nie je to isté. V jednom mužstve vedia posunúť hráčov do rôznych vyšších kategórii, v iných je regenerácia ako samozrejmosť. Ako hovorím všade je to iné. Všade je iný prístup k hráčom.

V HC 05 sa ti bodovo oveľa viac darilo, ešte viac v play-off. Čím to bolo?
Bola tam veľká podpora od rodičov, brata, priateľky či známych. Ale hlavne som bral hokej s úsmevom. Boli sme veľmi dobrá partia. Mne sa hrá oveľa lepšie keď mám dobrú náladu, úsmev na perách, ako keď je človek stále pod stresom že niečo zlé spraví a bude sedieť.

V štvrťfinále play-off si práve ty víťazným gólom v poslednom zápase štvrtom zápase pochoval Duklu, ktorá po dlhých rokoch nepostúpila ani do semifinále. Bola to výhoda, že si dokonale poznal hráčov súpera?
Či to bola výhoda alebo nie, to neviem. Je pravda, že som vedel čo si na koho môžem dovoliť. My sme nemali čo stratiť, mohli sme len získať a ukázať že aj my vieme hrať. Podali sme kolektívny výkon a ten gól čo padol bol len jedna časť skladačky, ktorú sme stavali. Som šťastný že som mohol prispieť do skladačky (úsmev).


Bola to pre teba osobne satisfakcia? Pomsta bývalému klubu?
Pomstou by som to nenazval. Bola to len dobrá sezóna pre baranov. V nej sme všetci nechali kus srdiečka.

Donášal si trénerovi i informácie o súperovi?
Donášal? Hehe (veľký úsmev). Ešte v základnej časti sa ma pýtal tréner ako hrá Dukla presilovku. Ale ani tú som mu nemusel povedať, on ju už sám dávno vedel. Iba sa chcel uistiť či je to tak. Naši tréneri mali vlastnú taktiku, nezaujímala ich taktika iných mužstiev.

Potom ste v semifinále nestačili na Košice (2:3 na zápasy), ale získali ste bronz, keď ste porazili Nitru 3:1 na zápasy. Ty si ale v oboch sériách odohral po dva zápasy. Prečo?
S Košicami sme hrali vyrovnanú partiu, ale prehrali sme, keď sme nedokázali doma využiť mečbal (2:1). V Košiciach v druhom zápase som dostal v oslabení 5 na 3 strelu do prsta ktorá ma vyradila zo štyroch zápasov. Posledné dva zápasy som chcel odohrať a zakončiť sezónu na ľade a nie mimo neho. Pod tabletkami a s ofačovanou rukou sa dohrala sezóna.

Máš po sezóne. Môžeš ešte stále hrať hocijakú juniorku na vekovú výnimku. Už vieš, aká bude tvoja najbližšia hokejová budúcnosť?
Práveže sa už na výnimky nebude dať hrať. Majú výnimky zrušiť a celé to poposúvať, ale neviem ako. Všetko záleží na zväze. Moja budúcnosť ohľadom hokeja je neznáma, ešte stále neviem kde sa ocitnem. V prvom rade musím ukončiť úspešne školu. A až potom sa bude vedieť kam sa pôjde.

Matúš s bratom Marekom pri návšteve v Saskatoone. Foto: archív



Brat hral tri roky v západokanadsko-americkej juniorskej WHL. Mal si možnosť ho navštíviť v Prince George, či Saskatoone?
Chystali sme sa ho pozrieť do Pringe George, ale po Majstrovstvách (juniorov 2010) ho vytrejdovali do Saskatoonu. Tak sme išli nakoniec do chladnejšieho mesta. Bola to pre mňa veľká skúsenosť a zážitok. Vidieť iný štýl hokeja ako sa hrá na Slovensku. Podarilo sa mi s nimi aj čo to potrénovať.

Nelákalo ťa to prostredie? Teda hocijaká zahraničná liga? Veď slovenskí juniori i dorastenci hrávajú i v Švédsku, Fínsku, na východe i za riekou Moravou.
Lákalo, ale nebola žiadna väčšia príležitosť sa niekam dostať. Ako som spomínal snažili, sme sa to zosúladiť čo najlepšie aj so školou.

Už i na Slovensku sa hrá kvalitnejšia juniorka. Túto sezónu to bol v Spišskej klub Tatranskí vlci, kde skúšali niekoľko desiatok juniorov. V budúcej sezóne ide do KHL bratislavský Slovan a snáď by mal zostaviť i MHL (juniorský) tím. Nelákal by ťa try-out do klubu, ktorý bude hrať MHL?
To sú ligy už o niečom inom, o kvalitnejšom a agresívnejšom štýle. Keby prišla ponuka nebránil by som sa, a išiel by som ju určite vyskúšať. Či by som sa uchytil alebo nie, bolo by zas len a len na mne. Čas ukáže kde sa na ďalšiu sezónu ocitnem.



Štatistiky Matúša Viedenského:




Marek Viedenský o bratovi:
„Matúš a ja máme odlišný typ hry. Zatiaľ čo ja sa snažím byť playmaker (tvorca hry), on je rodený zakončovateľ. Podľa mňa má o mnoho lepšiu techniku v rukách, čo sa týka nepredvídaných kľučiek, je aj rýchlejší. Jeden na jedného ma porazí ani nevie ako. Tie jeho kľučky sa nedajú niekedy napodobniť, ja skôr využívam zaužívané.

Ak zosilnie môže byť z neho vynikajúci hokejista! Každému som vždy hovoril, že je lepší než ja, len má menej sebavedomia. Pre tím však urobí všetko. Párkrát som ho videl ako sa hodil po strele hlavou (úsmev), alebo tiež do mantinelu (úsmev).

Matúš je i dostatočne drzý na ľade. Jediné čo mu teraz chýba je svalová hmota. Myslím, že ak priberie, tak by mohol byť kvalitný zakončovateľ. Ak mu verí tréner, stáva sa z neho vodca a hráč čo dokáže rozhodovať zápasy. Nie nadarmo hneď druhý rok v Žiline v juniorke začal ako kapitán. A to bol cudzinec, vodca a srdciar!
"


Foto: súkromné archívy bratov, Vladimír Koláček, Gabriela Ganzová/slovakprospects.com, theahl.com
Komentáre
Komentáre môžu pridávať len registrovaní užívatelia